Voľné pokračovanie k článku Čo dáš to dostaneš.

Ej veru, ale sa ľahko pripíjalo. Veľa nových týpkov sa mihlo povedľa. Aj zaujímavé dievčatá, mladé, mladšie, staršie, sa zúčastnili tohto čurbesu. Noc začína stárnuť „Adam na kutě“ zajtra vzdušný, hitparádu, deviatkovú alicu a čosi by sme mohli aj vrtnúť. Za jeden na rozlúčku, muší voči, do druhej nohy, nová téma, toto sme ešte neochutnali, tento o blondínke je super, úúú Cranberry, dáš spoďák, spravíš štvorku, vedľa na chate je tiež akcia ...

Ráno na Lysej Rudy nosí čaje, aj presko zapasovalo. Požičiavame lezecký vercajch pre kameramana Braňa a s poznámkou, „keď neprídeme, na jar si to tam nájdeš“, opúšťame Starého Medveďa. V hlave si myšlienky hrajú zase tú svoju hru. Každá vyťahuje najtajnejšie zbrane a robiť v tomto prípade sudcu je rola priam shakespearovská. To bude super lezenica. Odložím to o týždeň? To už určite musia byť podmienky na severe a toľko tam je projektov. Čo keď to j....? Nie, veď včera to hore držalo. A keď sa to zlomí dolu? To skočím. Potrebuješ to k šťastiu? Prvovýstup ma vždy motivoval. Keď sa oteplí, tak to spadne a druhá šanca kedy? Vlastne potom už chcem ísť na mesiac do Chamonix. Treba to dnes ísť, to bude nirvána.

Opatrne, si vo výške pásu, zbraňou vysekám dierku pre nohu. Potom s rovnakou opatrnosťou aj dierky nad hlavou. So zvláštnym chvením v bruchu, sa pomaly vešiam na krehkú špičku vysiaceho obra. Jedna noha precízne do dierky, druhá sa hrá na liánu a celá sa omotáva okolo ciagľa. S pohľadom na presvitajúce hroty zbraní, sa odhodlávam na ďalší krok. Ľad je tvorený z úzkych píšťal, ktoré sa trieštia a ostáva len vzduch. Opatrným ťukaním medzi ne, sa slimačím tempom vzďalujem do zóny nie tak bezpečnej, pre prípadný skok do hlbín. Šteklenie v predlaktiach mi otvára oči. Veď to je aj riadne do kopca. Tým, že sa dolu zužuje, tak sa hodný kus suniem v záklone. Od polovice sa medzi flautami nájdu aj lupene zo šišiek, za ktoré stačí hroty opatrne zakladať. Každým metrom chvenie v bruchu ustupuje. Nahrádza ho radosť z pohybu. S pribúdajúcou šírkou ľadu, narastá aj pocit bezpečia. Paráda, už mi prilba škriabe po strope, to už dám. Už len traverz na okraj, prehupnúť sa za hranu a som v ľahšom a hlavne bezpečnejšom. Som na hrane, vidím dierky zo včera. Hlavou mi preblisne nádherný pocit úľavy. Tu som bol včera, tu to už určite drží.


spodná terasa


prvé zoznamovanie


prvé kroky




práve teraz to prasklo, vidno prasklinu




tam kde sú batohy, tam som dopadol


už ho vezú

Odkiaľsi sa vraciam, mám zmätok v hlave, na chvíľu odchádzam, opäť sa vraciam, moc to nechápem. Adam sa mi snaží nahovoriť, že som nešiel žiadnym rýchlym výťahom. A to som si tým bol viac než istý. “Braňo je to natočené?” “Nie.” “Tak to druhý krát nedám.” Ahááá, tak tá úľava, to bola iná úľava? Či? Ako to vlastne bolo? Možno tú mozaiku raz poskladám. No už mesiac sa mi to nedarí a obávam sa, že dopadnem ako tá blondínka, čo skladala puzzle. Keď sa chválila manželovi, že to dala za 3 mesiace a na krabici je od 2 do 3 rokov. Počas tejto dlhšej meditácie na lôžku, nachádzam na niektoré otázky viacero odpovedí. S niektorými sa trápim, podaktoré asi nevylúštim, ale v jednej mám jasno. Lezenie je krásne a vie byť aj nebezpečné. Stáva sa, že občas lezec tancuje po tenkom ľade. Niekedy aj dobrovoľne s uvedomovaním si rizika. Následky môžu byť zlé, veľmi zlé, alebo aj najhoršie. Neviem ako vy, ale ja budem využívať každú príležitosť na lezenie. Spravím pre to viac ako doposiaľ, aby som mohol zažívať všetky tie radosti s tým spojené. Netreba to odkladať, nikdy nevieme kedy tejto hre môže prísť koniec.

P.S. Chcem poďakovať všetkým čo pri mne stáli. Či už tam hore/……/, alebo dole/ Adam, Peťo, Braňo, Milan, Jano, tá starostlivá dievčina, wzpinači drajtulovo-ľadovy, chlapci z vrtuľníku a ostatné rozmazané postavičky v panoptiku/. Chcem sa im ospravedlniť, že si v ten deň nezaliezli. Všetkým, čo ma navštívili, volali, písali. A všetkým, čo na mňa mysleli. Fúúú, pre neznalého veci to môže vyzerať, že čo strašné sa mi stalo. Buďťe v pohode, na to čo sa mohlo, je mi v podstaťe prd. Chamonix asi vynechám, ale potom … 

Kedy a čo: 17.02.2013, Vzdušný ľad WI 7, TA3
Kto: Richard Nyéki
Foto: Branislav Molnár